Encyklika Humanae vitae má 30 rokov. Toľko trvá naša známosť a manželstvo dohromady.
Pred štvrťstoročím som niekoľko rokov pracovala na novorodeneckom oddelení. Mnohé mamičky
pri prepúšťaní z nemocnice ma žiadali o radu, čo robiť, aby oddialili počatie ďalšieho dieťatka
aspoň o rok. Bolo mi ľúto, že všetky vtedy dostupné vedomosti o prirodzených metódach, ich
zložitosť a nespoľahlivosť, najmä v období po pôrode, vyvolávali u nich skôr obavy a odmietanie
ako získanie pre spoluprácu. Strach a neschopnosť napokon doviedli veľa žien nielen
ku antikoncepcii, ale aj k potratom.
          V tom čase sa vyskytovali aj námietky proti tejto encyklike, a to nielen v radoch laikov,
ale i kňazov. Preto ju jedni odložili, že je nereálna, iným sa zdá náročná a mnohí o nej ani nevedia.
Akonáhle pochopíme, aké je jednoduché sa riadiť Billingsovou metódou, opakovane budeme
siahať po tejto útlej knižke, lebo hovorí o zmysle a obsahu lásky a pohlavného spojenia
v manželstve, vysvetľuje filozofiu prirodzenej regulácii počatia, čiže zodpovedného rodičovstva
a ukazuje krásu manželstva. Pre nás, pre naše manželstvo a pre našu prácu je jedna
z najúžasnejších - považujeme ju za prorockú - ešte len prichádza jej čas.
          Narastajúce problémy, násilie, neúcta k človeku a jeho degradácia vedie spoločnosť k tomu,
že vymiera, že manželia neprijímajú deti ako dar, že plodnosť je príťaž, antikoncepcia
a predmanželský sex sa stal pravidlom. Prestávame vnímať, že urážame Boha.
          „Pud sebazáchovy" však burcuje ľudí dobrej vôle, aby znovu hľadali, čo niekedy odložili,
aby sa nevzdávali a vrátili sa k hodnotám a pokúsili sa podľa nich aj žiť. Situácia sa začína pomaly
meniť. Sloboda a ňou uľahčené rozširovanie Billingsovej ovulačnej metódy, začínajú viesť k zreteľnej
zmene. A Humanae vitae udáva smer správneho chápania zodpovedného rodičovstva v treťom
tisícročí. Toto zamyslenie má byť výzvou pre všetkých, ktorí sa chcú naučiť odhaľovať
Boží plán a byť tak na osoh svetu i Cirkvi.
         
Encyklika Humanae vitae je určená pre všetkých ľudí dobrej vôle, lebo je to norma prirodzeného zákona a je založená na súlade s ľudským rozumom.

          (1) Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha - manželia slobodne a vedome spolupracujú s Bohom - Stvoriteľom. Môžu si zvoliť plodné alebo neplodné objatie.
          Uvedomme si „Boží obraz" v nás: rozumom zistíme svoje plodné obdobie a ponúkneme ho Bohu. Je to úžasná sloboda: prví začíname a Boh pristupuje, vložíme sa do Jeho vôle a prosíme o nový život - o dieťa, o silu donosiť ho a porodiť, ale i vychovať.
          V neplodnom objatí, v ktorom nemôžeme počať, rozmnožujeme hlboký cit lásky bez podmienok, vzájomnú úctu a vernosť - je to objatie plodné pre zjednotenie. Prijímame aj túto možnosť, ktorú nám Boh ponúka, a ďakujeme, že nás „utvoril tak zázračne" (Ž 139, 14).
          (2) Prirodzená metóda je založená na ovládaní prírodných síl a sebaovládaní. Antikoncepcia ničí podstatnú dimenziu človeka, berie mu subjektivitu a robí z neho predmet manipulácie.
          Boh volá človeka, aby bol svedkom a tlmočníkom večného plánu lásky. Reč tela je viac ako len sexuálna reakcia: muž a žena žijú pomocou celej pravdy ľudskej bytosti. Človek je však človekom aj tým, že je schopný sebaovládania. Skutočnosť, že musí byť „možné" dodržať zákon, patrí priamo k podstate zákona. Toto „umožnenie" patrí do praktickej a pastoračnej sféry - je to hľadanie skutočného dobra človeka, rozvíjanie hodnôt, ktoré Boh hlboko vtlačil do človeka a spočíva v odhalení Božieho plánu a jeho plnení (Ján Pavol II.).
          Je možné naučiť sa presne zistiť plodnosť ženy, rozoznať plodné aj neplodné obdobie a slobodne si zvoliť pohlavné spojenie umožňujúce alebo neumožňujúce počať.
          Muž si váži svoju plodnosť: napriek propagácii správne odmieta dočasné znemožnenie tvorby spermií i trvalú sterilizáciu. Keď si uvedomí, prečo nechce prísť o svoju plodnosť, je schopný uznať, že plodnosť jeho ženy je takisto vzácna a rovnocenná. Keď dokáže rešpektovať jej menštruačné krvácanie - o čo väčšiu hodnotu má jej plodnosť!
          (9) Vtedy je to ľudská láska, vtedy sú manželia akoby jedným srdcom a jednou dušou, ak muž pomáha žene v období, ktoré je pre ňu „letom", keď má najväčšiu ochotu pre nový život - lebo ona to takto v plodných dňoch cíti. Ak sa však práve chcú vyhnúť počatiu, žena bude mužovi vďačná, ak jej pomôže a nesťaží jej situáciu - vráti mu to v neplodnom období. Práve toto ich vzájomné chápanie a súhra ich dovedie k mravne správnemu manželskému styku. Nestane sa im zvykom, nudou, ani utrpením, ale nájdu v ňom hlbokú lásku k druhému, múdrosť, spravodlivosť, statočnosť a rastúcu vnímavosť k partnerovi, deťom, spoločnosti. To je úplnosť ich lásky - tak sa obohacujú navzájom. Milujú sa verne, výlučne a plodne - ich láska má pokračovanie v novom slobodne, teda zodpovedne počatom živote.
          (10) Zodpovedné rodičovstvo znamená poznať biologické funkcie a rešpektovať ich. Znamená potrebnú nadvládu, ktorú má nad pudmi a náruživosťami vykonávať rozum a vôľa. Ľudský rozum vie pochopiť biologické funkcie. Vie správne a mravne zvažovať, ak je jeho pravým vysvetľovateľom svedomie, ktoré vie určiť povinnosti voči Bohu, voči sebe samým, voči rodine a voči ľudskej spoločnosti.
          Rozum v súlade so svedomím vie určiť správne kritérium múdrosti pre veľkodušné prijatie nového života, aby rodičia vedeli dať svojej veľkej rodine, a zvlášť každému dieťaťu, náležitú lásku, starostlivosť a výchovu, pričom sa má brať do úvahy zdravotný a duševný stav matky po každom pôrode, všetky vonkajšie podmienky, ale i schopnosť otca zabezpečiť nielen živobytie, ale aj dobro všetkých, ktorí mu boli zverení.
          Rovnako vie určiť aj vážne dôvody, pre ktoré volíme určitý počet detí a časový odstup medzi nimi. Vychovať sa a vychovávať k mravne správnemu postoju, čiže mravne správnemu svedomiu, bude v nasledujúcich rokoch vážna úloha pre všetkých, kňazov i laikov.
          (11) Boh totiž tak múdro usporiadal prirodzené zákony a obdobia plodnosti, že už sami osebe vytvárajú odstup mezi jednotlivými pôrodmi: ak obaja manželia poznajú svoju plodnosť a chcú ju využiť pripravení prijať nový život, vtedy počnú s radosťou. Najmä žena bude vyrovnaná s tehotenstvom, pôrodom a príchodom nového dieťaťa, bude riadne dojčiť, čím môže po pôrode značne odsunúť ovuláciu. Nebude nervózna z neprítomnosti menštruácie, lebo aj v tomto období vie správne hodnotiť svoj stav neplodnosti a dokáže posúdiť blížiacu sa ovuláciu.
          Počať po rozumnej úvahe značí podriadiť Božej vôli svoje poznanie, slobodu rozhodnutia a dobro blížneho - týka sa to ako nového klíčiaceho života, tak najmenšieho ešte dojčeného dieťaťa, či prváčika, ale i všetkých naokolo. Rozhodnúť sa pre početnú rodinu znamená však aj zniesť ženu v domácnosti, trpieť bežný denný živý neporiadok, dať jej vydýchnuť a nabrať síl v nikdy sa nekončiacej práci. Dávať každému dieťaťu to, čo potrebuje. Znamená to aj rešpektovať otca - živiteľa.
          Využitie neplodných dní však môže byť aj zneužité, ak sa manželia snažia z neprimeraných dôvodov vyhnúť sa narodeniu dieťaťa a mať počet detí pod mravne správnu úroveň. Vtedy sa prirodzená metóda oddeľuje od etického rozmeru a je využívaná iba funkčne alebo dokonca prospechársky. Prestáva byť zreteľný rozdiel medzi ňou a ostatnými (umelými) prostriedkami, býva považovaná iba za inú formu antikoncepcie.
          Každý manželský pár sa raz bude zodpovedať pred Božou tvárou zo svojho rodičovstva. Boh, keď tvoril svet, nepotreboval od nikoho dovolenie. Keď však privádza na svet nového, rozumného a slobodného človeka, privádza ho až vtedy, keď sa sami rozhodneme, keď Mu to umožníme. Je to od Neho najúžasnejší dar: čin plný dôvery a lásky k nám.
          Naučme sa vnímať nádheru, veľkosť a jedinečnosť každého nového človeka. Počať dieťa je naše spolutvoriteľské Božie dielo. Nič väčšieho nevieme vytvoriť ani rukami, ani mozgom. Dieťa tvoríme aktom, ktorý má byť vyjadrením osobného zjednotenia, úkonom skutočnej lásky manželov, aj ich úcty k Bohu - len v takomto ovzduší môže správne dozrieť počatie, ktoré označujeme za zodpovedné.
          Boh nerobí nič nedokonalé, či nedostatočné. Žiada od nás spoluprácu a nežiada nemožné. Pokúsme sa uveriť systému plodných a neplodných dní ako úmyslu a poslaniu. Nesnažme sa Boží poriadok obchádzať a vyhovárať sa na jeho vylepšovanie a vedu i techniku.
          Manželské úkony neprestávajú byť oprávnenými, i keď sa (z príčin nezávislých od vôle manželov) predvída, že budú neplodné, pretože sú zamerané na zvýraznenie a posilnenie manželského zväzku; vždy však musia byť otvorené na odovzdávanie života. Samotná znalosť rytmov plodnosti, i keď je nevyhnutná, nevytvára vnútornú slobodu darovania, tá je svojou povahou duchovná a závisí od vnútornej zrelosti človeka (Ján Pavol II.)
          (12) Manželské spojenie má dvojaký význam: zjednotenie a plodenie. Jeden aj druhý patria k vnútornej pravde manželského styku: v istom zmysle jeden vyvoláva druhý. Človek má hľadať normu, ktorá určuje morálku spojenia medzi mužom a ženou v manželskom styku. Láska je vyššia moc, ktorú muž a žena dostávajú od Boha spolu so zvláštnym posvätením vo sviatosti manželstva, a táto láska chráni hodnotu manželského spojenia i hodnotu zodpovedného rodičovstva. Taká láska je spojená s čistotou a prejavuje sa ako sebaovládanie, čiže zdržanlivosť. Dostávame sa k nej postupnou výchovou sebakontroly vôle, citov a emócií; táto výchova musí začať od najjednoduchších úkonov a predpokladá jasné vnímanie hodnôt, ktoré vedie k skutočnej slobode darovania sa. Ak táto pravdivosť chýba, nemožno hovoriť ani o pravde sebaovládania, ani o pravde vzájomného darovania sa, ani o vzájomnom sebaprijatí: toto je hlavné zlo antikoncepcie (Ján Pavol II.).
          (13) Ak je pohlavné spojenie nanútené druhému, nie je opravdivým skutkom lásky a odporuje mravnému poriadku. Ak niekto používa Boží dar a hoci iba čiastočne mu uberá význam a cieľ, protirečí prirodzenosti muža a ženy a ich vnútornému vzťahu.
          Svet odmieta túto pravdu. Ponúka predmanželský sex s antikoncepciou a považuje ich za bežné a normálne. Väčšina snúbencov vie, čo je to dať si pozor. Preberajú to od svojich rodičov. Dajú sa ľahko zneužiť radami lekárov, ktoré sú veľa ráz zbytočné, ba dokonca zlé. Po sobáši však očakávajú omnoho viac, ako skúsili doteraz. Radi by mali „sväté" manželstvá, ale nemajú „sväté" známosti. Prekvapuje ich, ako málo alebo vôbec nepočuli o úcte k životu, či o dare plodnosti. Oceňujú, že sa o nich takto Cirkev stará. Niektorí ako manželia prídu znovu do poradne, lebo chcú hľadať úctu k Božiemu dielu.
          A úcta k tomu, čo Boh stvoril, oslobodzuje od pokušenia žiadostivosti, od akéhokoľvek zásahu, ktorý znemožňuje počatie, od dočasnej alebo trvalej sterilizácie alebo od pokušenia prerušiť začatý život (14).
          (15) Ak sa užíva hormonálna antikoncepcia ako liečivý prostriedok, je to len krátkodobé, pričom sa nemá využívať antikoncepčný efekt, ale v predpokladanom plodnom období je doporučovaná zdržanlivosť, lebo ak by predsa došlo k počatiu, plodu hrozí zvýšené riziko vývojových chýb. Pri poznaní Billingsovej ovulačnej metódy nepotrebujeme upravovať hormonálnou antikoncepciou nepravidelné cykly. Dnes máme prístroje, ktorými sledujeme aj najmenšie detaily, preto neplatí, že po dvoch cisárskych rezoch musí byť urobená sterilizácia.
          (16) Cirkev chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré stvoril a stanovil Boh, preto manželia na intímne spojenie môžu využívať iba neplodné obdobie, a tak kontrolovať pôrodnosť; zásadne sa totiž líši možnosť, ktorú im príroda dala, a umelá prekážka, hoci v oboch prípadoch sa chcú so vzájomným súhlasom a s istotou z prijateľných dôvodov vyhnúť počatiu. Toto je svedectvo pravej a celkom správnej lásky.
          (17) Používanie antikoncepcie vedie k nevernosti, poklesu mravnosti, k strate úcty k ženám, ktoré sa stávajú nástrojom žiadostivosti a nie sú považované za životné družky. Billingsova ovulačná metóda však berie do úvahy ženinu telesnú aj duševnú rovnováhu. Ak sa manželia riadia jej pravidlami, muž si ctí a miluje svoju ženu, lebo rešpektuje jej plodnosť.
          (18) Človek by sa nemal vzdávať svojej zodpovednosti tým, že sa bude spoliehať iba na technické prostriedky, ale mal by sa naučiť rozumom pochopiť činnosť tela a slobodne využiť jeho biologické zákonitosti.
          (20) Toto pozdvihuje dôstojnosť človeka a prispieva k dobru ľudskej spoločnosti. Ján Pavol II. hovorí: Človek ako rozumná bytosť môže a musí pozorne poznávať biologický rytmus, ktorý patrí k prirodzenému poriadku, môže a musí sa mu prispôsobovať, aby mohol uskutočňovať zodpovedné rodičovstvo, ktoré je podľa Stvoriteľovho zámeru vpísané do prirodzeného poriadku ľudskej plodnosti. Mravne správna regulácia plodnosti nie je ničím iným než pochopením reči tela.
          Všetko úsilie zamerané na ešte presnejšie poznanie týchto prirodzených rytmov, ktoré sú spojené s ľudským plodením, všetko úsilie manželských poradcov, ale aj manželov samotných nemá za cieľ spraviť z reči tela iba biologickú záležitosť - t.j. zredukovať etiku na biológiu, ale pravdivosťou reči tela sa muž a žena majú zrelo vyjadriť k požiadavke zodpovedného rodičovstva. A to je spojené so stálym úsilím a sebazáporom.
          (21) Periodická zdržanlivosť patrí k manželskej čistote, dáva manželskej láske vyššiu ľudskú hodnotu, rozvíja duchovné hodnoty, pomáha riešiť aj iné problémy, podporuje starostlivosť o partnera i úctu k nemu a prehlbuje zmysel pre zodpovednosť. Nie je to len spôsob chovania sa, ale postoj, ktorý je založený na celkovej mravnej zrelosti človeka. Rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí, ktoré ako rastú, učia sa správne zmýšľať o ľudských hodnotách. Tak sa vytvára priaznivé ovzdušie pre výchovu k čistote. Takto zvíťazí sloboda nad neviazanosťou
          (22-31) Encyklika Humanae vitae vyzýva: - verejnú moc, aby vytvárala dobré zákony týkajúce sa rodiny a múdrej výchovy ľudí,
- manželov, aby neklesali na duchu, ale často a s vierou pristupovali k sviatostiam Eucharistie a zmierenia, a tak uskutočňovali svoje povolanie až k dokonalosti,
- lekárov a zdravotníkov, aby pokladali za osobitnú povinnosť svojho povolania nadobudnúť potrebné vzdelanie, aby mohli pomôcť manželom,
- kňazov, aby jasne a úplne učili o manželstve a hovorili tou istou rečou ako Učiteľský úrad Cirkvi,
- biskupov, aby usporiadaním pastoračnej služby urobili život nielen znesiteľnejším, ale ľahším a radostnejším, aby bolo spolužitie v ľudskej spoločnosti bohatšie na bratskú lásku a bezpečnejšie v pravom pokoji.
- všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa pripojili k veľkému dielu výchovy, pokroku a lásky.
          Je výzvou pre nás všetkých, aby sme si uvedomili, že človek nedokáže dosiahnuť pravé šťastie, po ktorom zo všetkých síl túži, ak nezachová zákony vpísané Najvyšším, Bohom, do jeho prirodzenosti, ktoré si treba rozumne a s láskou vážiť.
          „Zvelebujeme Ťa, Bože, ...že si tieto veci zjavil maličkým" (MT 11, 25). Dlho sme čakali na vlastné dieťa, a preto sme nikdy neprežili strach z intímneho zblíženia. Hoci si nás ním neobdaril, prišiel si k nám v troch deťoch slobodných matiek, ktoré im nevzali život. Sú pre nás najväčším darom, aký len môže byť. Zaväzuje nás to zodpovedne ich vychovať a naučiť ich k láske k Tebe a k blížnym.
          Ako lekári sme videli veľa utrpenia, zúfalstva a ťažkostí nielen z chorôb, ale aj zo strachu a z hriechu. Veľmi sme túžili pomôcť zraneným blížnym a vyhovel si nám. Dal si nám schopnosť naučiť ich poznávať Boží plán. Si vo všetkých, ktorým pomáhame: v dospievajúcich, v snúbencoch, aj v manželoch. Nie je možné uskutočňovať niečo Božieho bez Božej pomoci. A táto encyklika je Tvoja pomoc. Vďaka.